Kreolčina (špa. criollo) označuje v jazykovede jazyk, zmenený v dôsledku vplyvu iných jazykov, pričom sa pod týmto vplyvom rozumie vplyv materského jazyka jedného z rodičov. Kreolské jazyky vznikali prevažne na miestach, kde sa usadzovali európsky osadníci a stretávali sa s pôvodným obyvateľstvom. Vznikali tak kreolizované formy európskych jazykov, ktorú sú oproti pôvodnej podobe len čiastočne pozmenené.
Jednotlivé formy kreolčiny si medzi sebou nie sú navzájom podobné, napríklad kreolizovaná malajština a kreolizovaná francúzština sú si navzájom nezrozumiteľné. Taktiež verzie kreolizovanej francúzštiny sú si medzi sebou menej podobné ako so samotnou spisovnou francúzštinou. Kreolizáciou a kreolčinou sa zaoberá obor lingvistiky nazávaný kreolistika. Európa zažila naposledy významný prípad kreolizácie v období po páde starovekého Ríma, kde kreolizáciou latinčiny postupne vznikli románske jazyky.
Predstupňom kreolizácie je pidžinizácia. Pižinicáciou vzniká dorozumievací jazyk, ktorá nemá vyvinutú úplnú gramatiku. Pidžin nemôže byť materským jazykom, môže sa však vyvinúť v materský jazyk nasledujúcej generácie hovoriacich a v tomto prípade dochádza k jeho úplnej gramatizácií - je kreolizovaný.